Milí priatelia,

máme pre vás dobrú správu – zdá sa, že jar príde aj tohto roku. Chvíľami to tak síce ani nevyzerá, niekedy je vonku šedivo, až zle pozrieť. Ale snežienky kvitnú aj tak… Je zamračené, čo robiť? Píšte… Vyšlo slnko… najlepší čas na písanie. Veru, zimné mesiace sú ako stvorené na písanie. A keď prichádza jar – najlepší čas na písanie. Aj my si to myslíme a sme presvedčení, že v zásuvkách už máte pre nás všeličo pripravené. Presne ako sme vám to zdôrazňovali pri vyhodnotení poslednej poviedkovej súťaže vydavateľstva Tatran – píšte! Najlepšia terapia, najlepšia škola… Lebo aj my máme niečo pripravené pre vás – ďalšiu, už štvrtú súťaž tvorivého písania. Už teraz sa tešíme na vašu tvorbu. Zakaždým sme príjemne prekvapení, ba niekedy až ohromení, čo všetko vám tiahne hlavou, aké témy nachádzate, ako ich viete spracovať a položiť na papier. Nájdu sa medzi vami aj výrazné talenty, niekedy sa zdá, že sme národ spisovateľov.

54

Čísla. Celá strana popísaná akýmisi číslami a písmenami, znamienkami.

Čo som vám urobila, čísla? pýtala sa Mortie v duchu a bez toho, aby si to nejako významnejšie uvedomovala, vyťukávala na kalkulačke matematické operácie, až kým sa v rohu podlhovastej obrazovky neobjavilo malé E, toto sa nedá vypočítať. Vtedy vždy zapla a vypla kalkulačku a začala odznova. A takto stále dokola.

Ja vám nerozumiem, mračila sa a myslela tým hneď niekoľko vecí. Na päťky z matematiky a lístok, že opäť prepadá, ktorý prišiel domov. Na starého opitého dedka, ktorý na ňu na námestí pokrikoval, že vyzerá ako strašidlo, byť ňou, ani nevytiahne päty z povaly, pričom sa rehotal a ceril zhnité zuby. Na tú hlúpu Lenu, ktorá si kúpila nové topánky a nevedela v nich chodiť, no napriek tomu nestrácala chuť vysmiať Mortiene oblečenie.

Kedysi, keď som bola ešte mladým dievčaťom, začala som si svoj vnútorný svet zapisovať do denníka. Slúžil mi ako môj najlepší priateľ, ktorému som sa mohla vždy so všetkým zdôveriť, s tým vedomím, že ma nikdy nesklame. Dostala som ho od mojej babičky. Bývala som spolu s ňou v skromnej garsónke. Rodičia mi zomreli ešte skoršie, ako som sa na nich mohla pamätať. Veľa som o ich smrti nevedela. A čo som všetko počula, to boli len nejasné narážky z okolia, nikdy nie tak jasné, aby som im porozumela. Keď som sa na to spýtala mojej babičky, okamžite na mňa uprela súcitný pohľad a povedala mi: „Dcérenka moja, o mŕtvych len v dobrom.“ Po chvíli uvažovania dodala: „O tvojich rodičoch to platí tiež!“ Od toho okamihu som sa prestala zaujímať o odpoveď. Možno to bolo spôsobené aj strachom zo samotného poznania nie práve príjemnej skutočnosti. To neviem presne. Ale čo viem určite, babičku som poslúchala vždy na slovo, a keď mi to nechcela povedať, nepýtala som sa viac.

Slnko a mesiac

Len chlad a voda

Slnko sa bojí, ukrýva sa do žiare sveta.

Nie je úprimné,

jeho jas a svetlo nie sú pravdivé,

lebo sa sklamalo.

Ty to vieš.

Čierny prízrak mení sa vo svetle,

tma len v jeho duši je.

Nič necíti ku tme čo bola dňom…

Prvá etapa končí a cesty idú ďalej rozvetvené.

Jemu to chýbať nebude

lebo  zabudnutie je vykúpenie.

A mesiac je jediný priateľ;

on sa nemusí skrývať, prosiť o odpustenie.

Noc v prízraku je taká krásna…

Bolo to len dva roky po tom, čo sa ocitol na ulici a to úplne sám. Mladý 17 ročný chlapec plný ambícií a snov, ktoré sa mu vzápätí vytratili zo života. Jeho život bol jedna kôpka nešťastia, až dokým ho k sebe neprichýlila jedna veľká, ale chudobná rodina. Neboli veľmi bohatý, ale pomohli každému, ako len vedeli. Tento 17 ročný chlapec mal mnoho nesplnených snov, o ktorých každý večer sníval a veril, že sa mu raz splnia. Na jeho 18 narodeniny dostal od tejto rodiny knižku, ktorá mu navždy zmenila život. Ani nevedel, načo si s ním robili starosti, ale na znak lásky ju začal čítať. Ako začal čítať, začal si uvedomovať súvislosti medzi svojim terajším stavom a svojimi myšlienkami. Začal spoznávať tajomstvo, ktoré celé roky využíval, avšak nevedomky. Počúval ľudí a ich problémy a začal si uvedomovať súvislosti medzi tajomstvom a ľuďmi. Začal si uvedomovať spojitosť medzi myšlienkami a splnenými túžbami. Nevedel ako, no vedel že to funguje. Tajomstvo myslenia. Naozaj to funguje? Začal vyhľadávať ďalšiu literatúru a ďalšie zdroje, aby sa presvedčil, že to naozaj tak funguje. Nevedel ako je možné, ale každý významný človek to tiež nevedomky využíval. Ich odpovede na „ako ste to dokázali?“ bola „neviem, jednoducho som vedel, že to dokážem.“ Povedali to známe osobnosti roku 2012 aj roku 1980. Jeho zdroje sa rozširovali, jeho myslenie bolo čoraz intenzívnejšie. „Čo ak je to pravda?“ Chlapec dostal nádej na nový život, ktorý mu mohol dať konečne to, po čom túžil. Nedokázal povedať ako, len vedel, že to teraz dokáže. Začal sa zapájať do súťaží, ktoré zväčša vyhrával, i keď to nebola jeho pravá túžba. Jeho túžba bola stať sa spisovateľom. Nepísal často, ale jeho diela všetci kamaráti pochvaľovali. Často písal o láske a svoje myšlienky premieňal do slov. Mal rozpísaných viac príbehov, no odrazu sa mu premietli hlavou slová „Myšlienky robia túžby, túžby robia sny a sny vytvárajú splnené priania.“ Všetko naznačovalo tomu, že má v živote byť smutný. Bol chudobný, nemal vlastných rodičov a ustavične pomáhal v domácnosti, no on sa stále tešil viac a viac. Aj keď po ňom niekto kričal, on sa len usmieval a hlavou mu vírili iné myšlienky. Nevedel prečo mu je tak dobre, no vedel že sa mu svet premení na niečo neuveriteľné a konečne si bude môcť povedať: „Som rád, že som žil.“ Začal písať poviedky, básne, rozprávky a pri každom jednom príbehu cítil nesmiernu radosť. Nemyslel na to, koľko peňazí získa. Tešil sa z každého slova, ktoré ho napadlo. Keď už sa mu začali míňať myšlienky a nápady, vybral sa do prírody kde vždy našiel niečo, o čom by sa dalo písať. Vždy tam našiel nejakú svoju múzu. Aj keď sa mu začalo všetko dariť a život sa mu zdal byť dokonalý, čoraz väčšmi sa cítil sám a opustení. Aj keď mal okolo seba množstvo ľudí, nemal ho kto vypočuť, objať, poľutovať alebo pobozkať. Chýbal mu ľudský dotyk, čo bolo cítiť aj v jeho príbehoch, čo si doposiaľ nevšimol. Jeho srdce sa cítilo samo a keď si začal čítať svoje príbehy, cítil v iba samotu a osamelosť. Cítil, že s tým niečo musí začať robiť a preto vyskúšal niečo, čo doposiaľ neurobil. Začal svoje city prejavovať v písaní, začal písať o láske a o tom, akú by chcel mať partnerku. Písal o ideálnom vzťahu, po ktorom každodenne túžil. Vysníval si svoju vyvolenú, ktorú dokázal dopodrobna opísať, až by sa zdalo, že jeho postava je skutočná. Jeho srdce patrilo iba jej, aj keď si uvedomoval, že je vymyslená. Jeho príbehy odrazu neopisovali prírodu, jeho príbehy opisovali lásku pri zapadajúcom slnku. Lásku pri mori ale aj lásku v horách. Stále to isté dievča, ale iné zážitky. Nevedel si to vysvetliť, ale cítil ako keby bola skutočná. Iba pri písaní sa cítil naozaj úžasne. Jeho myšlienky pri zaspávaní neboli už o smútku, ale o tom, kedy ju bude môcť znova opísať. Jeho príbehy odrazu neboli smutné, ale plné lásky, vášne a zamilovanosti. Keď už konečne dopísal 380stranovú knižku o láske a svojej priateľke. Jeho strach mu nedovolil ukázať to niekomu, a tak ju iba schoval pod zámok, aby ju mohol chrániť a zostala stále s ním. Ako čas plynul, chlapec začal zabúdať na svoju vysnívanú a znova začal písať o prírode, i keď už v jeho písaní bola cítiť láska, nakoniec na svoju vysnívanú úplne zabudol. Zostala uväznená v šuplíku, bez lásky a romantiky. Chlapec sa sále vracal na tie miesta, ktoré s vysnívanou prešiel, ale už tam bol iba on, už bol iba sám. Jeho inšpirácia sa opäť vytratila a tak sa znova vybral na jeho obľúbene miesto, odkiaľ pozeral často na západ slnka. Išiel k rieke, kde bolo ticho a šum vody prerušoval tichú prírodu. Ako obvykle si sadol na svoj obľúbení peň a kochal sa krásou, a obdivoval šumiacu vodu a krásu prírody. Tichosť a šum prerušil zrazu smiech, čo sa ešte nikdy nestalo. Keď sa obzrel, uvidel dve hnedovlasé dievčatá, ktoré sa chichotali a hlas sa ozýval naďaleko. Do jeho očí vbehla hnedovláska s krásnym úsmevom a zelenými očami, ktoré boli naplnené šťastím a radosťou. Nikdy sa necítil tak, ako keď ju uvidel. Cítil sa šťastný a zároveň prekvapený, že tu niekoho stretol. Tieto dievčatá boli pre neho niečím neuveriteľné, pretože na toto miesto nikto nechodil, pretože o ňom nikto nevedel. Veľmi ťažko sa naň dalo dostať, pretože bolo treba prejsť cez les plný mravcov a pichľavých kríkov. „Ahoj“ oslovilo ho dievča, ktoré mu padlo do očí. „Nevieš kadiaľ sa môžeme dostať naspäť? Nejak sme zablúdili a zdá sa nám, že tu prechádzame už hodinu iba v kruhoch.“ „Tuto som zatiaľ živú dušu nevidel, takže ma neprekvapuje že ste sa stratili. Povedzte mi, kam sa potrebujete dostať a ja vám pomôžem.“ „My sme z Tajmondu, ale postačí nám vyjsť na hrádzu, odtiaľ sa už nejak dostaneme domov.“ „Tajmondu? Tak to je odtiaľto nejakých 7km.“ „My vieme, išli sme na prechádzku a cestou sme nejak zablúdili.“ „Dobre, odprevadím Vás, ajtak sa začína stmievať a nechcem, aby ste po lese chodili samé.“ Nevedel presne kadiaľ sa dostane do Tajmondu, ale niečoho poháňalo tým správnym smerom. Zrazu sa cítil šťastný a plný elánu. Dievčatá ho stále rozosmievali a tak sa celou cestou iba smial a smial, čo sa u neho často nevidelo. Odrazu mal pocit, že našiel tú pravú a mal pocit, že s ňou zostane navždy, aj keď vedel, že to bude iba 7kilometrov. Stále sa smial, a zhováral sa s jeho vysnívanou. Cítil, že konečne nie je sám. Cítil sa pri nej ako v siedmom nebi a pritom ju nepoznal ani pol hodinu. Keď už začínala byť tma, a konečne vyšli na hrádzi, cítil, že to je koniec. „Tak, sme tu.“ „Áno, ďakujeme,…“ poznamenali dievčatá. „Tak už pôjdeme. Ahoj.“ Mike sa v tom neudržal, a vlepil pusu tej, po ktorej túžil. „Už som si myslela, že to neurobíš.“ Poznamenala Kelly, vsunula mu do ruky papierik a odišli. Keď Mike otvoril papier, našiel tam na ňom telefónne číslo, no čo ho viac zarazilo, to číslo bolo rovnaké, ako to, ktoré mala jeho vysnívaná v príbehu.

Rok 2012 nebol pre mňa veľmi dobrý. Každý večer tíško som tíško ležala v svojej izbe a čítala si knihu. Ale jedného dňa, konečne prišlo leto. Vstala som o šiestej. Bolo slnečné ráno. Takmer som uverila ,že bolo krásne. Vonku bolo počuť nákladné autá a samí vrav. To bolo celkom normálne keďže to je veľké mesto a žije tu veľmi veľa obyvateľov. Za normálnych okolností vstávam najneskôr o desiatej. Ale dnes je pre mňa výnimočný deň. S rodičmi a mojimi dvomi sestrami ideme stanovať. Inokedy keď ideme spolu na výlet, tak sa neteším. Keďže je to ale stanovačka, rozhodla som sa nepočúvať ani jednu z mojich sestier. Obidve si so mňa robia od rána posmešky. Najstaršia sestra Lucinda sa ma snaží už týždne strašiť tým, že mi rozpráva o pavúkoch, hadoch, slimákoch a iných nepríjemných veciach, ktoré tam na mňa môžu číhať. Veľmi dobre vie, ako veľmi sa ich bojím.